Bez kravaty s k.i. a d.

V reálnom živote je vždy viac „divákov“ ako osobností.

Notes gumičkou

Vďaka univerzitnému profesorovi Ľudovítovi Lacovi, jeho operačnému tímu, sestričkám Jednotky chirurgickej intenzívnej starostlivosti UN v Martine, mnohým blízkym i vzdialeným priateľom, podpore martinského cirkevného zboru ECAV na Slovensku a jeho farárovi Milanovi Kubíkovi, priateľom rímskym katolíkom a sestričkám karmelitkánkam, ktoré inšpirované profesorom Tadeuszom Zasepom v modlitebnej reťazi spolu s manželkou a synmi spôsobili - s vďakou Pánu Bohu - som späť.
Noblesa, elegancia a parlamentné slovenské reality - obrázekKeď som prvý raz vstúpil do tradičného parlamentu v zahraničí, v Kanade a vo Veľkej Británii, bolo badateľné, že vstupujem „niekam“. V miestach so stáročnou demokratickou tradíciou iste odznievajú občas neuveriteľné, či iba ťažko akceptovateľné slová, urážky a insinuácie, predsa charizma toho miesta nedovoľuje nevážiť si svoj parlament ako inštitúciu. Len veľmi ťažko môžem s čistým svedomím napísať podobnú vetu o snemovni vlastnej (privlastnenej) republiky.
In insula hortensi – I. - obrázek

Kolega a výborný hosť v mojej televíznej diskusii, multiumelec Peter Krištúfek tvrdí v nedávnom novinovom rozhovore, že osobný denník pokým nie je (dnes) v počítači mocne zaheslovaný, je vždy tak trocha kalkuláciou. Dodávam, že nie je záznamom súčasnosti, ale myšlienkou na budúce. Má pravdu.

In insula hortensi bolo dávne krycie meno pre ilegálnu tlačiareň, pre miesto tlače Biblie, neskôr nazvanej Kralickou, hoci prvá "insula hortensi" bola v Ivančiciach (tých Menšíkových) pri Brne, až druhá (a asi aj posledná funkčná)bola v Kraliciach.

Každý z nás však má v sebe takú ilegálnu „tlačiareň“, ktorú neprezrádza, tají ju, ale ako už to býva u obyčajnej ľudskej nátury potrebuje povedať, čo sa v tom zákutí deje, kadiaľ cestujú, tlačia sa a tisnú jeho privátne strachy a úzkosti. Obavy a aj nádeje.

... s Miroslavom Mikolášikom

... s Miroslavom Mikolášikom - obrázek

Bez nadbytočnej pýchy to hádam smiem povedať, že rôznymi projektami, reláciami, ktoré som moderoval v rozhlase, rádiách i v televíziách celoštátnych, regionálnych i lokálnych, ich počet sa dnes v súhrne blíži už k štyrom stovkám, prešli prakticky všetci prítomní i minulí ústavní činitelia, politici z najrôznejších strán a hnutí, ľudia zábavní i suchári, dnes ešte žijúci i odišlí do večnosti, európski komisári, umelci, novinári, speváci, skladatelia, učenci, lekári, skvelí rozprávači i inak zaujímaví ľudia, ale aj takí, pri ktorých stačil chýr, že majú čo povedať. Mal som na takých šťastie. Výrazne menej bolo takých, o ktorých bolo jasné od samého začiatku, že do štúdia, do miesta nakrúcania vstupuje osobnosť. Neviem to nijako vysvetliť, ale po tých rokoch to už spoľahlivo spoznám. Aj preto viem, že som zasa na takého človeka mal šťastie – europoslanec MUDr. Miroslav Mikolášik je isto-iste osobnosťou, zaujatou dôstojnosťou a ochranou života od počiatku až do dôstojného odchodu z časnosti, „opravy“ chybne alebo úplne nefungujúcich orgánov v tele a aj jeho dobrým životom v regióne.  V Mikulášskej mučiarni s ním naozaj bolo ako doma.

Druhých 13 + 1

Druhých 13 + 1 - obrázek

Rozprávajú sa priam legendy a skazky o tom, že človek je dospelý až vtedy, keď nahliadne do rodičovského hrobu. Nahliadol som. Úplne a dvakrát. Nedospel som. Po zopár mesiacoch od toho pohľadu som najskôr iba tak letkom zahliadol vlastnú konečnosť. Ako zrazu prejasnenú definitívu. Ako niečo osobne blízke. Ani vtedy som nedospel. Boli to navrávačky – všetko. Dôvod je primitívne jednoduchý: smrť máme každý svoju. Nemôžeme si na naše šťastie privlastniť smrť iného, ani jeho viac či menej útešlivý časný koniec a konečnosť. Napriek tomuto faktu – smrť i život (poradie nie je dôležité, riešenie je v paradoxu sliepky a vajíčka) máme svoje,osobne privlastnené a iba svoje, to občas skúsime zahrať, okabátiť, zahmliť. Predviesť ako divadlo, theatrum. Zbytočne – definitíva nikoho neopustí.

...s Bercom Baloghom

...s Bercom Baloghom - obrázek
Má v sebe nádych veľkého sveta a dokáže to o sebe a o tom čo robí povedať. Otvorene prezentuje svoje názory a jeho svet je prednostne farebný, pestrý a tak trocha ho podozrievam, že o ňom všeličo vie. Samozrejme aj o svojom remesle, ktoré mu tak chýba v slovenskej hudobnej tvorbe. Má rád ticho, hoci je muzikantom telom a dušou, jeden z mála, ak nie jediný, ktorý má kompletnú sadu medailí z Bratislavskej lýry 80-tych rokov. V mučiarni (nahrávka 30. júla 2010) bolo jasné, že prišiel pán muzikus, ktorý vie a napriek tomu sa ešte vždy dokáže tešiť na výsledok tvorby hudobnej témy: citujem azda presne.

...s Matúšom Jakabčicom

...s Matúšom Jakabčicom - obrázek

Zdanlivo je to paradox – v akejkoľvek mučiarni sveta nikdy nie je miesto na pravdu a ... jemnosť. Oboje – tú jeho pravdu prezentovanú však nezvyčajne jemnúčko a citlivo som smel objavovať s „hráčom, skladateľom a pedagógom“ Matúšom Jakabčicom (nahrávka 30. júla 2010, počas jazzového víkendu v Liptovskom Mikuláši). Matúša Jakabčica som prvý raz zaregistroval pri úžasnom koncerte v prievozskom evanjelickom kostole s Melvinom Kennedym v dávnejšej horúcej júlovej noci.  A dnes, presnejšie pri nahrávke, sa to všetko vrátilo ako potvrdenie dávno známeho faktu, že jazz nie je iba „improvizácia, inšpirácia, inštinkt a sloboda“, ale najmä umenie v pravom slova zmysle.

Prvých 13 + 1

Obecne platí, že sú iba dva spôsoby tvorby sveta, života a sôch: na ten prvý sa zbiera, vyberá či dokonca vylomí dostatočný kus kvalitného kameňa, kvalitnej masy a ľudskej erudície; v nej aj životnej skúsenosti; a už sa len a len odoberá, aby zostalo to, čo zostať má, čo má hodnoty umeleckého diela, čo definuje hodnoty životné. Druhý spôsob je namáhavé lepenie nového tvaru z toho, čo je po ruke, čo ktosi, napríklad autor zhromaždil, dostal do daru, získal; skrátka - je to iná cesta k uspokojivému tvaru. Iná cesta k tvorivému výsledku a azda aj tvorivosť vôbec. Samozrejme - v duchu európskej tradície, aspoň tej takmer postmodernej, sa cesta k výsledku neráta, dôležitý je iba ten samotný záver. A vonkoncom nemusí byť použitý materiál iba vo fyzickej podobe.

Každé ráno teraz chodievam vo vinohrade: medzi hlavami a v nehybnosti. Podozrievam krajinu môjho otca, ktorý bol jej opakom – živý, dynamický, ako keby vždy pripravený niečo robiť, konať, že mi to robí náročky. Ak nie schválom, potom iste preto, aby ma na niečo dôležité upozornila.

Úloha kaderníčok a holičov v dejinách - obrázek
Bol to nemenný rituál – na začiatku prázdnin sme dostali s bratom do ruky korunu a vyrazili k holičovi Bulíčkovi, ktorý mal „oficínu“ na rohu jaroměřického námestia, ostrihal nás dohola a mali sme dva mesiace pokoj. Potom, na začiatku septembra nás zasa otec zobral k svojmu dôvernému holičovi v Moravských Budějoviciach k pánovi Urbanovi a ... začal sa školský rok.
1  
2  
 
Life is a journey, not a destination ...