Kolega a výborný hosť v mojej televíznej diskusii, multiumelec Peter Krištúfek tvrdí v nedávnom novinovom rozhovore, že osobný denník pokým nie je (dnes) v počítači mocne zaheslovaný, je vždy tak trocha kalkuláciou. Dodávam, že nie je záznamom súčasnosti, ale myšlienkou na budúce. Má pravdu.

In insula hortensi bolo dávne krycie meno pre ilegálnu tlačiareň, pre miesto tlače Biblie, neskôr nazvanej Kralickou, hoci prvá "insula hortensi" bola v Ivančiciach (tých Menšíkových) pri Brne, až druhá (a asi aj posledná funkčná)bola v Kraliciach.

Bez nadbytočnej pýchy to hádam smiem povedať, že rôznymi projektami, reláciami, ktoré som moderoval v rozhlase, rádiách i v televíziách celoštátnych, regionálnych i lokálnych, ich počet sa dnes v súhrne blíži už k štyrom stovkám, prešli prakticky všetci prítomní i minulí ústavní činitelia, politici z najrôznejších strán a hnutí, ľudia zábavní i suchári, dnes ešte žijúci i odišlí do večnosti, európski komisári, umelci, novinári, speváci, skladatelia, učenci, lekári, skvelí rozprávači i inak zaujímaví ľudia, ale aj takí, pri ktorých stačil chýr, že majú čo povedať. Mal som na takých šťastie. Výrazne menej bolo takých, o ktorých bolo jasné od samého začiatku, že do štúdia, do miesta nakrúcania vstupuje osobnosť. Neviem to nijako vysvetliť, ale po tých rokoch to už spoľahlivo spoznám. Aj preto viem, že som zasa na takého človeka mal šťastie – europoslanec MUDr. Miroslav Mikolášik je isto-iste osobnosťou, zaujatou dôstojnosťou a ochranou života od počiatku až do dôstojného odchodu z časnosti, „opravy“ chybne alebo úplne nefungujúcich orgánov v tele a aj jeho dobrým životom v regióne.  V Mikulášskej mučiarni s ním naozaj bolo ako doma.

Rozprávajú sa priam legendy a skazky o tom, že človek je dospelý až vtedy, keď nahliadne do rodičovského hrobu. Nahliadol som. Úplne a dvakrát. Nedospel som. Po zopár mesiacoch od toho pohľadu som najskôr iba tak letkom zahliadol vlastnú konečnosť. Ako zrazu prejasnenú definitívu. Ako niečo osobne blízke. Ani vtedy som nedospel. Boli to navrávačky – všetko. Dôvod je primitívne jednoduchý: smrť máme každý svoju. Nemôžeme si na naše šťastie privlastniť smrť iného, ani jeho viac či menej útešlivý časný koniec a konečnosť. Napriek tomuto faktu – smrť i život (poradie nie je dôležité, riešenie je v paradoxu sliepky a vajíčka) máme svoje,osobne privlastnené a iba svoje, to občas skúsime zahrať, okabátiť, zahmliť. Predviesť ako divadlo, theatrum. Zbytočne – definitíva nikoho neopustí.

Zdanlivo je to paradox – v akejkoľvek mučiarni sveta nikdy nie je miesto na pravdu a ... jemnosť. Oboje – tú jeho pravdu prezentovanú však nezvyčajne jemnúčko a citlivo som smel objavovať s „hráčom, skladateľom a pedagógom“ Matúšom Jakabčicom (nahrávka 30. júla 2010, počas jazzového víkendu v Liptovskom Mikuláši). Matúša Jakabčica som prvý raz zaregistroval pri úžasnom koncerte v prievozskom evanjelickom kostole s Melvinom Kennedym v dávnejšej horúcej júlovej noci.  A dnes, presnejšie pri nahrávke, sa to všetko vrátilo ako potvrdenie dávno známeho faktu, že jazz nie je iba „improvizácia, inšpirácia, inštinkt a sloboda“, ale najmä umenie v pravom slova zmysle.

Obecne platí, že sú iba dva spôsoby tvorby sveta, života a sôch: na ten prvý sa zbiera, vyberá či dokonca vylomí dostatočný kus kvalitného kameňa, kvalitnej masy a ľudskej erudície; v nej aj životnej skúsenosti; a už sa len a len odoberá, aby zostalo to, čo zostať má, čo má hodnoty umeleckého diela, čo definuje hodnoty životné. Druhý spôsob je namáhavé lepenie nového tvaru z toho, čo je po ruke, čo ktosi, napríklad autor zhromaždil, dostal do daru, získal; skrátka - je to iná cesta k uspokojivému tvaru. Iná cesta k tvorivému výsledku a azda aj tvorivosť vôbec. Samozrejme - v duchu európskej tradície, aspoň tej takmer postmodernej, sa cesta k výsledku neráta, dôležitý je iba ten samotný záver. A vonkoncom nemusí byť použitý materiál iba vo fyzickej podobe.

Každé ráno teraz chodievam vo vinohrade: medzi hlavami a v nehybnosti. Podozrievam krajinu môjho otca, ktorý bol jej opakom – živý, dynamický, ako keby vždy pripravený niečo robiť, konať, že mi to robí náročky. Ak nie schválom, potom iste preto, aby ma na niečo dôležité upozornila.